Image Image Image Image Image Image Image Image Image Image

gancho | december 12, 2017

Scroll to top

Top

No Comments

Rozhovor s Patriciou :), II. časť

Rozhovor s Patriciou :), II. časť

Názov tvojho projektu je Quilombo, čo v afrobrazílskej kultúre znamená komunitu otrokov, ktorí utiekli hlboko dovnútra džungle. Je ešte otroctvo stále prítomné v ľuďoch v týchto krajinách a ako to súvisí s tancom?

V tejto otázke sa skrýva viac tém. Jedna vec je Brazília a druhá Argentína. Sú neporovnateľné. „Quilombo“ v afrobrazílštine znamená otrokov, ktorí utiekli a z quilomb robili výpravy na plantáže a oslobodzovali dalších otrokov. To je symbol oslobodenia a takisto zachovania kultúrneho bohatstva, ktorá sa zo zbytku sveta už vytratilo. Je to ale tiež slovo, ktoré sa veľmi často používa v lunfarde, kde to znamená chaos, bordel v presnom slova zmysle, takže aj miesto, kde si môžete kúpiť sex.
A ďalšia téma je otroctvo. Som presvedčená o tom, že otroctvo je stále v každom z nás. Vôbec kvôli tomu nemusíme chodiť do týchto krajín. Keď vidím tú otrockú odovzdanosť každého z nás voči dnešnému systému a osudu a ostatným. Sme stratení sami v sebe. Ďalšia vec spojená s otroctvom je kolonizácia – parazit, ktorého nechávame, aby nám cical krv. Krajiny prvého sveta určujú pravidlá a rozdeľujú zákony ostatným krajinám druhého a tretieho sveta. A tie ich nechávajú ďalej vyciciavať. Je to tu viditeľné veľmi jasne. Ako je možné, že krajiny Južnej Ameriky, nie iba Argentína, majú také veľké nerastné bohatstvo, nekonečné územia úrodných pôd, jazerá pitnej vody veľké ako more, z toho všetkého zásobujú polovicu sveta… Zároveň tu vidíte toľko chudoby, toľko hladu. Nadcenený americký dolár proti miestnemu pesu. Pretože všetko spomenuté je v rukách obchodných spoločností zo Španielska, USA, Kanady, Francúzska, Anglicka atď. Keď človek otvorí aspoň jedno oko a nastraží jedno ucho, má to na tanieri.
Veríme politike a tomu, že nám niekto zvonku môže riadiť život. Nechávame ostatných, aby nám určovali pravidlá. A potom celý život dreme, aby tí tlsťoši tam hore mali stále viac a viac. Tento Matrix je všade, vo všetkom na čo siahneme.
Tanec je kontrast tohto Matrixu. Je to jedna z možností vymaniť sa. Aspoň na chvílku sa nadýchnuť a roztočiť. Túto schopnosť má akýkoľvek tanec. Niektoré tance, ktoré som spoznala tu v Strednej a Južnej Amerike, alebo tance rôznych pôvodných kultúr to v sebe majú veľmi zreteľne. Každý tanec to má. My ľudia to máme vo chvíli, keď sa prepojíme so svojím telom, so sebou samým.

 

Patricie Poráková

 

 

Tangu sa venuješ ako pedagogička, vedieš workshopy, podieľas sa na organizácii festivalov a milong. Čo podľa teba priťahuje ľudí k tangu?

Tá osamotenosť, ktorá vzniká práve z tohoto „otroctva“, pocit, že nás všetko iba valcuje, sterilizuje, mangluje a škrobí. A my túžime cítiť ľudskú blízkosť, ktorá v našej každodennosti chýba. Tango, ale aj ďalšie tance, ktoré som tu spoznala, okrem toho všetkého, čo sme už opísali ako tanec, ponúkajú komunitu v hlbokom slova zmysle. Tango ľudí veľmi spája. Okrem tanečníkov si tu nájdete známych, priateľa, možno aj životného partnera. Či už vo vašej metropole, alebo skoro v každom veľkom meste, kdekoľvek na svete. Je to ten najmedzinárodnejší jazyk. Keď som cestovala s Farmou v jaskyni, mala som so sebou zabalené tangové topánky, po predstaveniach som hneď utekala na miestne milongy! Bogota, Petrohrad, Belo Horizonte, všelikde v Európe. Bolo to úplne fantastické! Všade to bolo ako doma, všetci tancujú to isté tango. Tá komunita, ktorá sa vytvára, priťahuje rôznych ľudí, z rôznych dôvodov a to, čo nachádzajú je zdieľanie, chvíle v objatí, niekedy, ako tomu tu hovoria, románik na tri štyri minúty. Z tých niekedy žijete po celý zbytok života a to nepreháňam. Človek sa necíti taký sám a zdielanie tanca, blízkosti, prepojenia, dotykov nás proste nadopuje endorfínmy.
Tangová komunita je veľmi špecifická. Raz sa udiala taká krásna vec, ktorá stojí za zmienku. Jeden tanečník tanga a režisér ostal dlhodobo na lôžku kvôli obrovským bolestiam. Jeho kamaráti, väčšinou z tanga, sa začali zaujímať a pomáhať. Práve, keď som dorazila do Buenos Aires, tak pre neho priatelia zorganizovali charitatívnu milongu a šou v La Viruta – kde každý tanguero strávy nespočetné noci. Tancovali veľké hviezdy a všetci ostatní tiež, vstupné išlo jemu na lieky, terapiu, živobytie a uzdravenie. Takisto sa pre neho organizovali milongy na celom svete. Je to dojemná skúsenosť. Je to jedinečné môcť si dovoliť cítiť, že keď sa niečo stane, ostatní sa postarajú, možno dokonca aj niekto z druhého konca sveta, koho vôbec nepoznáte.

 

Žiješ a tvoríš v Argentíne. Aký je život v centre argentínskeho tanga? Akí sú Argentínčania?

Posledných pár rokov som tu trávila asi väčšinu roku. Od miestnej jari do jesene. Milujem našu zimu, v lese, pri krbe, ale nie veľmi v meste. A vtedy je tu zrovna leto, takže to vychádza. Buenos Aires je obrovské mesto, v provincii tohto veľkomesta žije toľko ľudí ako v Česku a na Slovensku dokopy. Ja mám to mesto veľmi rada, je intenzívne, horúce až žhavé. Niekedy vám tu vrie krv. Vo väčšine ulíc sú nádherné vysoké stromy. Niekedy na vás môže spadnúť avokádo alebo niečo iné. Je tu veľa parkov. Aj napriek tej doprave a tomu hukotu tu počujete spievať vtáky a miestne cikády, ktore znejú ako vzdialená cirkulárka. A napriek všetkému modernému „attacku“ počujete to päťdesiat až sto rokov staré tango na každom druhom kroku. Tancuje sa tu ako nikde inde. Každý, kto tancuje, by to mal skúsiť tu – vzduch, voda a ľudia sú tým nasiaknutí.
Argentínčania sú ústretoví, otvorení, zvedaví a vtipní. Minule som išla taxíkom. Pán vodič sa so mnou rozprával, recitoval mi úryvok z nejakej zamilovanej poézie a robil vtipky. Na konci jazdy pred milongou sa ma opýtal, či idem tancovať tango. Podávala som mu stovku. Nemal drobné, to je tiež miesta klasika. Povedala som mu, že to vo vnútri rozmením a hneď som späť. On na to s úsmevom: „Kráska, utekaj, pekne si zatancuj a nabudúce mi to zaplatíš.“ A jednoducho s veľkým úsmevom odišiel.
Muži sú galantní, sú takí drsňáci a machos, ale sú galantní. Keď napríklad stojíte v rade na zastávke na autobus, keď príde autobus, všetci muži odstúpia bokom a nechajú prvé nastúpiť ženy.

 

Kto ťa v tanci a divadle inšpiroval?

Inšpirujú ma momentálne okamihy, zážitky. Rozhovory, zdieľanie nejakej zaujímavej skúsenosti, životné príbehy. Väčšinou niekto, kto je nablízku, myslím v prítomnosti. Môžu to však byť aj veľké duchovné alebo umelecké osobnosti. Ale hlavne ma inšpiruje jedinečnosť „obyčajných“ ľudí, každého z nás.

 

Ďakujeme Patrícii za inšpiratívny rozhovor a Marekovi Godovičovi za príležitosť použit ho 🙂 Prajeme krásne tancovanie životom!

Submit a Comment

?